Zásluhu na výlete do Berlína má jednoznačne Nino. Tento rok som vôbec nechcel ísť  a až do poslednej chvíle som nakoniec odolal. Niečo sa vo mňe zlomilo tesne pred polovicou leta, keď sa blížila definitívna uzávierka prihlášok. Nina som zalarmoval na dovolenke, že by ten Berlín tento rok predsalen nemusel byť až taký zlý nápad. Ten samozrejme neváhal ani sekundu a hneď súhlasil. Postaral som sa o zaregistrovanie a aby cesta nebola zbytočná v prípade, že by samotný pretek až tak nevyšiel, zorganizoval som aj maminu a tetu, ktoré si so mnou spravia trojdňový poznávací výlet do Nemecka popri pretekoch. Obdobne to vyriešil aj Nino a pribalil si manželku s dcérou.  Korčuliari sme teda boli len dvaja.

V piatok sme prišli na expo s luxusným predstihom. Pobehali sme teda celú výstavu a zaregistrovali sa. Najdlhšie sme sa samozrejme zdržali pri korčuliarskych značkách.  Bola možnosť tak ako minulý rok otestovať 3-kolieskové korčule v stánku Powerslide. Na výber tam boli VI Pro carbon (nízka karbónová topánka s 3 x125mm matter image kolieskami) a taktiež všetky Imperial Megacruisery.  Nino chcel jednotlivým výrobcom dať produktový feedback týkajúci sa produktov, ktoré počas sezóny používal (za mojej prekladateľskej asistencie). No, musím konštatovať, že dať výrobcom spätnú väzbu nie je vôbec jednoduché, Nino napríklad nie je na  100% spokojný s pevnosťou rámu voči topánke vo freeskate modeloch Rollerblade (nič čo by malo odradiť niekoho z vás. Nebojte sa : – ) ).  Skúsil som teda osloviť niekoho v stánku Rollerblade, Nino im zatiaľ vzal korčulu z kolekcie 2016, vytiahol z nej vnútornú papuču, aby mohol demonštrovať, ktorý pliešok v spodnej časti by si želal hrubší.  Pán, ktorý naozaj vyzeral v stánku kompetentne, ma na otázku, či môžeme mať otázku týkajúcu sa produktov, poslal do servisu. Asi sa nás chcel zbaviť. Rollerblade mal na expe taký pridružený stánok poskytujúci servis. Tj ak sa niekomu zle točí koliesko, možno vám tam pomôžu. Tam boli dvaja mladí chlapci, ktorí s prevedením produktov Rollerblade nemajú nič spoločné. O základné vysvetlenie sme sa aj tak pokúsili, ale chlapci nám naozaj nemali ako pomôcť. Takže takto nejako prišiel Rollerblade o veľmi hodnotný feedback. Večer sme sa ešte stihli ísť navečerať do mesta a porobiť drobnú turistiku.

V sobotu je štart korčuliarskeho maratónu až o 15:30. Z pohľadu organizácie času nič extra, pretože doobeda je človek nervózny z pretekov a veľa toho nestihne a okolo obeda nastáva ten správny čas vydať sa smerom k Branderburskej bráne.  Kedže je Berlín obrovský maratón panujú tu extra prísne bezpečnostné opatrenia. Do najužšej zóny k šatniam môžu ísť len samotní pretekári. Prezliekanie a finálna príprava sa koná na obrovskej lúke pri Ríšskom sneme (Reichstagu). Možno sa vám potom už tak veľká nezdá, keď je celá posiata korčuliarmi.

Potešilo ma stretnutie s viedenčankou Lisi Schrenk. Bývalá vicemajsterka sveta, niekoľkonásobná víťazka svetového pohára a taktiež majsterka sveta v inline downhille z roku 2001. Dovolím si použiť jej foto : ) Lisi síce 3 roky netrénovala, ale Berlín si prišla jednoducho užiť s ďalšími kamarátmi a to je super.

Toľko k tým menej stresujúcim častiam. Po odložení sáčku s vecami sme sa mohli vydať smerom k štartu. Už to máme pomerne dobre vychytané a vieme ako sa prepašovať na rozkorčuĺovanie  k veľkému kruhovému objazdu uprostred ktorého je Siegessäule. Myslím, že sa okrem iného dá z tohto priestoru aj dostať k jednotlivým sektorom (ak ste doteraz nevedeli, pri tak veľkom počte korčuliarov sa musí štartovať z jednotlivých sektorov / vĺn. Prvé štartujú ženy s časom na maratón do 1h:20min z koridoru na ľavej strane cesty, za nimi muži s časom do 1h13min vrátanie mňa a zvyšné sektory sú zmiešané muži/ženy s postupne horšími časmi. Nina sme zaradili do C-éčka, ktoré bolo ohraničené časmi 1h18min – 1h26min) úplne najlepšie. Po nejakom tom rozkorčuľovaní som sa asi 10 min pred začiatkom upratal do sektora.  Takáto rezerva mi časovo stačila, ale ostatným je treba určite väčšiu pretože vo väčších sektoroch je aj oveľa viac korčuliarov. Postavil som sa približne do stredu koridora, ale myslím, že som neskôr bol aj tak zatlačený vzad. Kedže sme boli v celom sektore korčuliari, pre ktorých by 1h:13min nemal byť problém. Žiadny problém na spôsob zablokovania výrazne pomalším korčuliarom by po štarte nemal nastať.  Chcel som sa čo najdlhšie udržať hlavného balíka, ale len s malinkou dušičkou, lebo som vedel, že na čas pod 1:04 -05asi skôr nemám. Vytrvalostne možno aj áno, ale žiaĺ po tohtoročnom tréningu nemám natrénované do rýchlosti na to, aby som také diabolské tempo vydržal.

Berlínom to sviští celkom slušne a tak by som priebeh nerozpisoval podľa prechádzania okolo jednotlivých pamätihodností. Tie moc vnímať nejde :-). Hneď po výstrele nás čaká dlhá rovinka s hladučkým asfaltom, po cca 400m nasleduje veľký kruhový objazd uprostred ktorého je Siegessäule a za ním rovinka pokračuje až po nejaký 2,5km keď sa odbáča vpravo. Tu to väčšinou ide celé po hromade a je to veľmi rýchle. Nie je výnimkou keď na širokej ceste vedľa seba ide aj 6 vláčikov. Tento rok to ale bolo trošku iné. Kým som ešte na kruhovom objazde prechádzal uprostred obrovského vláčika, za kruhovým objazdom sa dosť roztiahol. Pokúsil som sa rýchlo prepracovať o čo najviac miest dopredu, aby som hneď od začiatku neostal odstrihnutý. Medzera, ktorá ale vznikla už bola taká veľká a išli sme tak rýchlo, že dosť síl na to, aby som ju sám docvakol som nemal (príčinu nájdete v zázname z maratónu .- viď video – proste Bart Swings nasadil top rýchlosť prakticky hneď od začiatku). Čiastočne som sa zmieril s tým, že rýchlosť na čas pod 1h05 asi teraz nemám a možno sa mi podarí môj cieľ s ktorým som vlastne do Berlína prišiel a to čas pod 1h10min.  Skupina v ktorej som ostal kupodivu dobre ťahala, len som nevedel ako to bude pokračovať, kedže sme boli len na nejakom 5km, cítil som, ale že tempo ideme slušné a tak som sa upokojil a trošku skoncentroval. V skupine ťahal aj Jorge Botero, bývalý profesionálny rýchlokorčuliar, ktorý aktuálne pracuje v Rollerblade a začal trošku trénovať. Šiel dokonca len na 100mm kolieskach a podľa toho, čo som čítal na sociálnych sieťach, chcel v Berlíne dokázať, že sa dá ísť na štandardných korčuliach so 100mm kolieskami aj pod 1h10min. Bolo veľmi fajn sledovať jeho pohyb v balíku, taktiež aktívne ťahal a pár krát bol rozčarovaný, keď ho niektorí premotivovaní jedinci pre istotu do balíka potom čo vystriedal nechceli pustiť.  To že nebol nadmerne premotivovaný a bral to zrejme s nadhľadom som využil  a ak som sa chcel zaradiť bezpečne do balíka, poprosil som práve Jorgeho. Niekde po 10km sa tempo balíka spomalilo. Išiel som teda potiahnuť, nasadil som tempo aké sme dovtedy približne ťahali. Na jednej strane som chcel prispieť k tempu balíka, na druhej som si vravel, že to keď ja musím ťahať, to asi nebude nijako slávne tempo (sakra), ale nevadí, ťahal som čo to dalo. Vytrvalosť som na to mal a v tejto fáze preteku by sa aj tak určite nenašiel nikto kto by vyvinul takú rýchlossť na to aby ma utrhol  a tak to bolo jedno. Nechal som sa vystriedať a naštastie začali ťahať aj ostatní. Nejaké to obzeranie tým pádom nehrozilo. Aktívny bol aj sám Jorge, ktorý asi vedel, že ak chce dobrý čas, musí si ho odmakať. Pár krát som ho prestriedal v ťahaní. Veď som tu kvôli tomu, aby som si zamakal.

Neskôr sme prešli cez také tie časomeračské koberce. To musí byť polmaratón. Hneď som si stlačil medzičas na hodinkách – 21,4km a niečo pod 34min, medzičas bol fajn, ale tempo by sme museli udržať.  Niekde v časti pred alebo za polmaratónovým kobercom sa k nám pripojila ďalšia skupina. Keď už bola na dohľad som ju pomohol docvaknúť.  Veľkosť našej skupiny sa zdvojnásobila a ťahalo sa tuším ešte lepšie. O dobré tempo sa už ani nebolo treba obávať, ale bolo treba dávať oveľa väčší pozor na prípadné pády a zakopnutia.  Cca 7 km do cieľa sme sa spojili s ďalšími balíkmi a korčuľovala nás slušná masa. Toto som úplne nečakal, skôr som predpokladal, že bude počet korčuliarov v balíku ku koncu rednúť.  Posledných 5km nás šlo v balíku proste hrozne veľa a nervozita stúpala. Určite nechcem žiadnych začínajúcich korčuliarov odrádzať, ale bolo aj pár pádov (patrí to žiaľ k tomu). Všetkým som sa úspešne vyhol. Išli sme v dvoch cestných pruhoch a veru ledva sme sa na cestu pomestili. Posledných 5km som sa ale v balíku nedokázal usadiť. Prehnaná opatrnosť spôsobila, že som veľkú časť išiel skôr tesne vedľa balíka a to ma do cieľa stálo dosť síl. Posledná zákruta a pred nami sa začala týčiť Brandenburská brána. Cieľ je približne 400m za ňou a aj keď sa to zdá blízko, je to ešte vcelku slušný kus. Hneď za zákrutou začali všetciz rýchlovať a hľadať si to správne miesto.  Úplne sa mi to nedarilo a tak som sa snažil dostať čo najviac dopredu. Ešte trafiť medzi správne stĺpy brány a vydržať miernu masáž kociek pod bránou (v tejto fáze vám sú tie kocky úplne ukradnuté, verte mi  ) a do cieľa zostáva posledných niekoľko sto metrov. Dal som do toho všetko čo vo mne zostalo, veď aha ten výraz.

No, ale nič mi to nebolo platné. Skoro všetcí ma ofúkli, ale cieľovú čieru som preťal v čase 1h07min20sec, takže svoj cieľ som splnil a trošku som ho vylepšil. Napokon som skončil až na 141. mieste čo ma nijako extra nepotešilo, ale oveľa dôležitejší bol pre mňa čas. Do cieľa nás napokon šprutovalo viac ako 90 naraz!

Pre pamiatku som sa odfotil s Jorgem a Lukášom  Po konci si inak môžete nechať vytlačiť diplom a tak vedieť svoj presný čas a umiestnenie. Ak ste so svojím časom spokojný, môžete si ho nechať vygravírovať na účastnícku medailu. Tak sme spravili spolu s Ninom, ktorý zajazdil 1:20 , zlepšil sa o 1 min a myslím, že bol nadmieru spokojný.

Zvyšok výletu sme venovali turistike po Berlíne a povzbudzovaniu maratóncov v nedeľu.

Nejaké tie závery na koniec.

Trať: Niekedy som započul o Berlíne také fámy, že je po celej trati potiahnutý úžasný asfalt, vďaka ktorému sa jazdia ohromné časy. Toto nie je celkom pravda. Berlín je určite skvelá príležitosť, kde si môžete zajazdiť osobný rekord. Je to ale skôr vďaka obrovskému množstvu účastníkov. Obzvlášť aj v pomalších sektoroch pomalší vláčik stále predbieha rýchlejší a tak dookola. Jednoducho sa stále ťahá. To je základný predpoklad pre to, aby ste si spravili rekord.  Veď predsa, jazdou vo veľkom balíku šetríte aj 30% energie. Na druhej strane, ale dobrú trať netreba zavrhovať. Určite má na tom tiež svoj podiel. Pravdou je, že som sa za celý pretek nemusel ani raz nijako extra obzerať po zemi kvôli jamám, nerovnostiam a podobne. Aj prejazdy krížom cez koľaje boli maximálne bezpečné.

125mm kolieska: toto bol prvý pretek, kde sa podľa mňa očakávalo, že veľmi veľa profíkov pôjde na 3x125mm. Prípadne tomu možno niektorí nebudú veriť a ostanú na 110mm. To by nebol veľmi dobrý signál. Ja som šiel na svojom štandardnom setupe 3×110 a 1×100 a otestovať 125mm som sa rozhodol až po pretekoch. Ťažko posudzovať, či jazdci na 125mm mali výhodu alebo im to šlo lepšie, pravdou ale je, že profíci nenechali nič na náhodu a top 10 mužov a top 5 žien bolo na 125mm. Dokonca aj jazdci, ktorí Powerslidom sponzorovaní nie sú. To je pre nemeckého výrobcu určite veľké plus trojkolieskové korčule budeme na pretekoch vídavať určite častejšie. Kľúčove pre absolútne rozšírenie ešte ale bude uznanie/neuznanie medzinárodnou federáciou na použitie na Majstrovstvách Európy a Sveta.